Cestou, necestou

Nielen o cestovaní

Milujem cestovanie. A popravde mám málo pochopenia pre tých, ktorí tvrdia, že je to len strata času  a peňazí. Dokonca sa niektorí podivujú, že chudinka malá cestujem sama. Zažili ste už niekedy ten pocit absolútnej slobody, keď nič nemusíte, necháte deň plynúť a vychutnáte si ho úplne podľa svojich predstáv, bez obmedzovania, prispôsobovania sa, tolerovania náladovosti druhých. Proste prežiť čas sám so sebou. A nielen na ďalekých cestách...

Viem, existuje celá kopa cestovateľských blogov. Paradoxne ich príliš nesledujem, mňa totiž nebaví dívať sa na cesty iných, ja potrebujem realizovať svoje vlastné. Rada by som Vám však predstavila jednu výnimku, mladého cestovateľa talianskeho pôvodu, ktorý ma zaujal svojimi myšlienkami o štýle života, ktoré presahujú menovanie benefitov z podnikania výletov. Volá sa Gianluca Gotto a na svoj vek už zbrázdil zemeguľu krížom-krážom. Popritom píše. Oslovil ma jeho prejav pre TEDx, kde sa zamýšľa nad zmyslom našich činov, rozhodnutí a motivačnými mechanizmami, ktoré nás k nim vedú. V nasledovnom texte ho parafrázujem len voľne                a vkladám doň vlastné postrehy. Hľadanie zmysluplnosti a autentickosť jeho skutkov je to, čím na nadchol. Cestuje, pretože ho to napĺňa, obohacuje, pretože to cíti ako správne. Nejde len      o cesty, ale o to nasledovať svoj vnútorný hlas. Robíte v živote to, čo Vás baví? Nájdete si na to priestor? Dokážete prežiť chvíľu sám so sebou? Pretože pokiaľ nie, kdesi zrejme nastala chyba. Ak ste napríklad v mladosti chceli byť hudobníkom,    no skončili ste niekde u prepážky              a neznášate svoju prácu, niekde nastala chyba. Iste, v mladosti sme často naivný a narazíme na povinnosti, kariérny rast, finančné zabezpečenie, hypotéku, rodinné záväzky a z toho všetkého je občas náročné vystúpiť. No niekedy stačí podniknúť malé kroky k tomu, aby sme sa aspoň      v nejakej miere vrátili k tomu, čo nás činí (alebo kedysi dávno činilo) šťastnými. Gianluca hovorí o tom, ako byť cestovateľom v dennom živote. Nemá tým na mysli turistov, ktorí si so sprievodcom prejdú nejakú pamätihodnosť a tým to končí.

Skutočný cestovateľ vystupuje zo svojej komfortnej zóny do neznáma,                          za nepoznaným. Býva konfrontovaný s odlišnou kultúrou, jazykom, zvyklosťami.    Je otvorený svetu, spolieha sa sám na seba no zároveň to od neho vyžaduje mieru prispôsobenia sa. Denne môžeme posúvať svoje vlastné hranice, skúšať nové veci, poznávať nové miesta, ľudí, chute, a to i bez vycestovania z krajiny. Lenže je o toľko pohodlnejšie neprekračovať tých milión ALE stojacich v ceste. To už sú potom skôr tie necesty.

Sama dobre viem, že niekedy celkom nejde skĺbiť pracovné plány s tými voľnočasovými. Môj najväčší problém vždy bol, že som buď mala čas, ale nie peniaze, alebo naopak. Zároveň však viem, že s trochou úsilia sa spôsob vždy našiel. Síce som si ešte neváľala šunky na Bahamách    a zatiaľ som si nesplnila sen o ceste, ktorý by presahoval mesačné trvanie, no podnikla som mnohé kratšie výlety, ktoré boli skvelé. Návšteva Thajska vo mne zanechala hlboký dojem, z tej energie som žila snáď ešte ďalšieho pol roka. Nedokážem to ani popísať slovami. Raz večer som prekĺzla za brány chrámového komplexu a v samote za mesačného splnu som obdivovala dych berúce stavby, obvykle ovenčené zástupmi turistov. Strávila som nejaký čas v izolovanom budhistickom kláštore, kde ma pristavila stará štrbavá mníška, chytila ma za ruky, pozrela sa na mňa a v očiach sa jej zaleskli slzy. A hoci som nerozumela ani slovo, viem presne, čo mi vtedy povedala. Proste to viem. Možno raz o svojich cestách napíšem viac, no mojim zámerom bolo priblížiť Vám pohnútky, ktoré ma vedú k ich realizácii. Nemusia to byť len cesty,                ide o čokoľvek, čo máme radi. Venovať sa viac tomu, čo milujeme.