Od-pustenie

Nie, nemám naň patent

Páči sa mi táto slovná hračka: od-pustenie. Pretože skutočne, keď odpustíte, zároveň "pustíte" poriadne ťažkú nálož, ktorú si so sebou ktovie ako dlho vlečiete. Nehovoriac o tom, nakoľko táto tiaž ovplyvňuje Vaše vzťahy, rozhodnutia atď.

Mám rada hlášku z filmu Before sunrise (Pred úsvitom, 1995), kde sa dvaja mladý ľudia bavia        o výchove, akej sa im dostalo. Ona z perfekcionistickej rodiny, s najlepším úsilím vytrieskať      z dcéry to najlepšie, aj na úkor jej vlastných túžob a prianí. Naopak on z rozvrátenej rodiny plnej hádok, kde rodičia ostávajú spolu už len "pre dobro" svojich detí. Mladík sa však k tomu stavia rázne:

Priveľa pozornosti, primálo pozornosti, rodičia to vždy nejako poserú.

Ospravedlňujem sa za vulgarizmus a prípadné nepresnosti z deja filmu. Avšak veľmi sa s ním stotožňujem. Je tomu tak, pretože dokonalý rodič neexistuje. Je na nás samotných, ako sa ku krivdám, ktoré na nás rodičia napáchali, postavíme. Môžeme sa nekonečne ľutovať a viniť ich  z našich neúspechov, prípadne sa hnevať či úplne prerušiť kontakt. Alebo...sa môžete pokúsiť im odpustiť?

Už podnadpis Vám prezrádza, že neprichádzam zo žiadnym prevratným vynálezom, ktorý Vás lusknutím prsta vyvedie zo zovretia neprávostí. Túto prácu za Vás totiž nikto iný nespraví. A že je to občas sakramentsky ťažké, o tom ani nemusíme hovoriť. Naviac, rodičia nie sú jedinými "vinníkmi", s ktorými je počas života potreba sa vysporiadať. No pri hlbšom skúmaní istých opakujúcich sa životných vzorcov a scenárov mnohokrát narazíme práve na rodičovské postavy, pretože kdesi tam to všetko začalo. Ďalej to môžu byť partneri, vlastné deti, ktokoľvek no nezabúdajme na seba samých. Odpustiť sebe, odpustiť iným. Môže to znieť ako klišé, no až sa Vám to raz podarí, pocítite neuveriteľnú úľavu a v tej chvíli si možno poviete, že to stálo za tú námahu.

Pre mňa osobne je v prvom rade podstatný úprimný zámer, to je začiatok toho, aby sa to podarilo. Nestačí vysloviť, je potrebné odpustenie precítiť, prežiť. Pomáha mi pripomenúť si, čo dobré mi daná osoba priniesla do života, čím ho obohatila. Tým vôbec nemám na mysli vytesňovať negatíva, práve naopak, byť si toho vedomý je podstatné. Niekedy nás však                v úvahách o človeku vedie práve vlastný hnev, ktorý nám akoby zatieňuje celok a prispieva        k jednostrannému vnímaniu. Každý z nás dosiahol určitého vývoja a jedná z pozície, na akej sa nachádza. Zmysluplnejšie než súdiť cudzie činy je pozrieť sa na pozadie, z akého vychádzajú. Dostalo sa otcovi, ktorý nedokáže prejaviť city svojim deťom, náklonnosti od jeho vlastných rodičov? A tak podobne.

Potom sú tu situácie, kde takpovediac fyzické uzmierenie nie je možné, a to z rôznych príčin, napríklad vzdialenosť, smrť alebo nezáujem o zmier z druhej strany. Či už so mnou súhlasíte alebo nie, viac než na podaní ruky záleží na odpustení tam vnútri, vo Vašej mysli, a vo Vašom srdci...